Pochádza z obce Malčice, iba 13 km od elektrárne Vojany, v ktorej odpracoval 36 rokov. Do dôchodku odišiel z pozície námestník pre úsek stratégie, investícií a techniky. Dušan Balog si spomína na svoje začiatky v závode, ktorý mu prirástol k srdcu.
V utorok 26. marca 2024 Slovenské elektrárne, a.s., v elektrárni Vojany odstavili turbogenerátory TG5 a TG6 . Na Slovensku sa tak po 58 rokoch končí výroba elektriny z čierneho uhlia. Pri tejto príležitosti si pripomíname viacero bývalých kolegov, ktorí spoločne tvorili históriu tejto elektrárne.
Dušan Balog, námestník pre úsek stratégie, investícií a techniky, do elektrárne nastúpil v októbri 1972, rok pred spustením prvého zo šiestich 110-megawattových blokov závodu EVO II. V priebehu jeho výstavby došlo k zmene paliva na ťažký vykurovací olej – mazut. Dôvodom bol nedostatok čierneho antracitového uhlia, ktoré nepostačovalo na vykrytie spotreby všetkých, vtedy dvanástich blokov.
Investičná úloha EVO II bola schválená v závere roka 1966, výstavba začala o dva roky neskôr. Jednotlivé bloky sme uvádzali do prevádzky v rokoch 1973 – 1974. Po energetickej kríze začiatkom 70. rokov minulého storočia došlo aj k obmedzeniu dodávok mazutu a EVO II museli rekonštruovať na spaľovanie zemného plynu.
Aké boli vaše začiatky?
Vyštudoval som strojársku technológiu, odjakživa ma zaujímala technika. Závod som obdivoval už ako chlapec. A hoci som býval len 13 kilometrov od elektrárne, nikdy predtým som tam nebol. Moje začiatky v elektrárni boli preto, ako by som povedal, trochu rozpačité a ohromujúce. Mal som 24 rokov, keď som po štúdiu na Technickej univerzite v Košiciach nastúpil na pozíciu vedúci trojbloku na EVO dvojke. Počas kariéry som potom prešiel aj pozíciami zmenového inžiniera, vedúceho základnej prevádzky kotolne, vedúceho odboru rozvoja investícií systémov riadenia, vedúceho technického odboru až po pozíciu námestníka pre úsek stratégie, investícií a techniky.
Nastúpili ste do závodu rok pred uvedením bloku č. 1 EVO II do prevádzky. Mali ste na starosti prvé spustenie bloku po výstavbe?
Pri uvádzaní blokov do prevádzky som spočiatku len asistoval. Osobne som mal na starosti až nábeh posledného bloku č. 6, ktorý sa spúšťal 3. septembra 1974. Na tento dátum nikdy nezabudnem. Bola to veľká zodpovednosť.
Spomínate si na niekoho z toho obdobia, komu ste vďačný za odborné vedenie a zdieľanie vedomostí?
Mňa sa ujal šéf EVO dvojky, Ján Vojtek, ktorý pôsobil ako vedúci odboru výroby v rokoch 1965 – 1980. Bol to kvalifikovaný odborník s dlhoročnými skúsenosťami. Na starosti ma mal aj Štefan Hlinický, po ktorom som v roku 1995 prebral funkciu námestníka pre úsek stratégie a investícií. Na tejto pozícii som pôsobil 14 rokov až do môjho odchodu do dôchodku. Obidvom pánom som nesmierne vďačný za ich pomoc po mojom nástupe do práce.
Čo ste mali ako námestník na starosti?
Do pozície ma menoval vtedajší riaditeľ, Ján Kudlovský, s ktorým bola výborná spolupráca. Mal som na starosti investičné plány, čiže takpovediac všetko, čo sme stavali. Venoval som sa hlavne závodu EVO II, vyrastal som tam. Koncom 90. rokov prešla elektráreň rozsiahlou ekologizáciou a obnovou blokov č. 5 a 6 EVO I na fluidné spaľovanie. Na štyroch blokoch EVO II sme výrazne znížili oxidy dusíka výmenou horákov za nízkoemisné. V závere môjho pôsobenia som mal starosti aj investície elektrárne Nováky. Spomínam si na Jozefa Fodora a Máriu Luchavovú, s ktorými som úzko spolupracoval. Dúfam, že sa s nimi ešte niekedy stretnem.
Čo pre vás osobne znamenala elektráreň?
Elektráreň bola, je aj bude mojou srdcovou záležitosťou, ako asi pre väčšinu zamestnancov. Boli sme tam ako jedna rodina, mal som výborný kolektív, veľmi dobre sme si rozumeli. Práca ma bavila a nemusel som za ňou dochádzať ďaleko. Región vďaka elektrárni prosperoval, závod dával prácu tisíckam ľudí a živil ich rodiny. Keď som nastúpil v októbri 1972, bolo vo Vojanoch okolo 1200 pracovníkov. Ich počet sa rokmi ešte zvyšoval, maximum dosiahol začiatkom 80. rokov, bolo tu až 1800 ľudí.
Ako vnímate koniec výroby elektriny z fosílnych palív?
Počas môjho pôsobenia v elektrárni som si už jeden koniec zažil. V roku 2006 bola ukončená prevádzka blokov č. 5 a 6 EVO II, o dva roky neskôr aj prvých štyroch blokov. Ako som už spomínal, na EVO II som pracovne vyrastal. Bolo pre mňa veľmi ťažké a smutné pred odchodom do dôchodku, koncom roka 2008, rozlúčiť sa s „mojou EVO dvojkou“. Zažil som v elektrárni krásne obdobie a mrzí ma, že skončila prevádzku. Pevne však verím, že sa nájdu ešte riešenia, ako využiť areál aj vedomosti ľudí, ktorí tu ostanú pracovať.
Čomu sa venujete na dôchodku?
Mojím koníčkom je včelárstvo, priviedol ma k nemu otec, ktorý vyštudoval na to aj školu v Liptovskom Hrádku. Kým žil, mali sme až 115 včelích rodín, po jeho smrti som to zredukoval na tridsať. Teraz keď sa oteplilo, dostanú „robotu“. Keďže tu nie sú lesy, náš med je svetlý, máme väčšinou slnečnicový a repkový. Koncom mája budeme mať prvú vytáčku medu. Pozývam vás na ochutnávku.
