Spomedzi žien pracuje Janka Bačová v Slovenských elektrárňach najdlhšie. Začiatkom júla uplynulo 46 rokov, od kedy nastúpila do elektrárne Nováky. Ostala jej verná celý svoj pracovný život.
Ďalšou kolegyňou, ktorú sme oslovili v rámci nášho seriálu Ženy v energetike, je Jana Bačová. Pracuje v Elektrárni Nováky a výnimočná je nielen vďaka svojej práci, o ktorej vtipne hovorí, že je pre viacerých strašiakom, ale aj vďaka času, ktorý u nás strávila. Momentálne je najdlhšie pracujúcou ženou energetičkou v celých Slovenských elektrárňach.
Čo si vyštudovala a ako si sa dostala k práci v elektrárni?
Vyštudovala som pre dievča netypickú školu, štvorročnú elektrotechnickú priemyslovku v Handlovej. Bola to dobrá škola, učenie mi celkom šlo. Bolo nás len šesť báb, brali nás takpovediac ako pridanú hodnotu. Na škole sa snažili, aby v triede boli aspoň nejaké dievčatá.
Prečo si si zvolila práve technický smer? Bola to tvoja voľba, či poradili rodičia?
Školu mi nevybrali rodičia, hoci otec pracoval v elektrárni. K technike som mala blízko. Išla tam aj kamarátka, tak sme chceli študovať spolu. V triede som spoznala aj môjho budúceho manžela. Skoro všetky dievčatá si našli svojich celoživotných partnerov na škole a vydali sa (smiech). Po škole sme takmer všetci nastúpili do elektrárne. Z dievčat okrem mňa prišla do závodu pracovať ešte Milka Žuchovská, na útvar riadiacej techniky a automatizácie (RTA) – terajšie SKR (systém kontroly riadenia).
Aké boli prvé dojmy 18-ročného dievčaťa z elektrárne?
Nastúpila som 4. júla 1977, rok po uvedení „Céčka“ (Elektrárne Nováky – ENO C – bloky č. 3 a 4) do prevádzky. Potrebovali vtedy ľudí k overovacím meraniam. Zapisovali sme, či prístroje na blokoch ukazujú rovnaké hodnoty ako tie diaľkové. Pre mňa boli bloky v tom čase obrovský kolos. Prvotné zaškolenie som absolvovala na technickej kontrole, ale nemala som k tomu blízko. Bavili ma iné veci, ako som neskôr zistila.
Kto bol tvojím vzorom, na koho rada spomínaš?
Určite môj prvý šéf Bohuslav Ruttkay, vedúci odboru investícií, neskôr sa stal námestníkom pre investície v rokoch 1991 – 1996. V čase zriaďovania investícií, cca v roku 1978, on jediný v Novákoch vedel, o čom sú investície, nakoľko prišiel do závodu z IVESu (Investičnej výstavby Slovenska). Toto meno pozná v našej elektrárni hádam každý. Bol veľmi prísny, rázny, ale veľa ma naučil. Keď som ako mladé dievča nastupovala do závodu, mal 33 rokov a zdal sa mi strašne starý. Dnes sa tomu smejem.
Určite nesmiem zabudnúť na Jožka Fodora, ktorý bol námestníkom riaditeľa pre investície a neskôr aj riaditeľom odboru prípravy investícií. Veľmi dôsledný, tichý človek, sadli sme si ľudsky. Je už na dôchodku, ale doteraz sa stretávame. Veľa ma naučil aj Marián Šumichrast, ktorý je aktuálne tímlíder pre riadenie projektov a v elektrárni ešte pracuje. A nesmiem zabudnúť ani na môjho terajšieho vedúceho, Dalibora Ranta, ktorý riadi realizáciu investícií na lokalitách Elektrárne Nováky, Vojany, vodné elektrárne a riaditeľstvo.
Toľko rokov v jednej elektrárni, na akých oddeleniach si pracovala?
Najprv som asi pol roka pracovala na technickej kontrole v administratívnej budove, bola som tam jediná žena. Ale potom zriaďovali nový investičný útvar a ponúkli mi tam miesto. Za tie roky menil viackrát názvy, ale v podstate sme mali na starosti rovnaké veci. Bola som medzi prvými, ktorí nastúpili na toto oddelenie, bolo tu aj viac žien. Šéfoval nám v tom čase Laco Zvalo, mnohí z nášho závodu si ho určite dobre pamätajú. Kancelárie sme mali mimo elektrárne v priestoroch, ktoré už dávno neexistujú. Nachádzali sa pri železničnej vlečke, oproti administratívnej budove. Na investičnom útvare som ostala celý môj pracovný život. A neľutujem.
Čo máš na starosti, aká je náplň tvojej práce?
Väčšinou som pracovala na príprave investícií. To predstavovalo vybavovanie povolení na realizáciu stavieb, povolení na uvedenie do prevádzky, zariaďovanie administratívnych záležitostí spojených s realizáciou stavieb a komunikáciu s úradmi. Možno to vyznie zvláštne, ale baví ma to. Pre väčšinu ľudí sú totiž tieto veci strašiakom. Ja som sa v tom paradoxne našla. Najčastejšie som mala na starosti prípravu projektov, moji mužskí kolegovia ich realizáciu. Prešli nám „cez ruky“ všetky stavby v elektrárni, a nebolo ich teda málo. Nemôžem povedať, že som ich mala na starosti sama, pracujeme v tíme a výborne sa dopĺňame. Nikdy to nie je práca jednotlivca, lebo sám človek nezmôže nič. Takýto štýl práce v projektových tímoch mi maximálne vyhovuje.
Pre veľa ľudí je vybavovanie povolení ubíjajúce. Nenudilo ťa to niekedy, nie je to stereotypné?
Vôbec nie. Možno to tak na prvý pohľad vyzerá, ale každý projekt je iný, veľakrát sa povolenia vybavujú na rôznych úradoch a okolnosti sú vždy iné. V zákonoch je viacero možností, ako postupovať pri zabezpečovaní stavieb a treba si vybrať ten najvhodnejší pre konkrétnu stavbu. A práve to ma na tom baví.
Môžeš nám priblížiť aspoň niektoré významné projekty v histórii elektrárne, na ktorých si spolupracovala?
Bolo ich naozaj veľa. Z tých najdôležitejších, ktoré sme zastrešovali, spomeniem definitívne odkalisko. Príprava tejto stavby prebiehala od roku 1979, odkalisko sa stále postupne navyšovalo a slúži dodnes svojmu účelu. Ďalšou náročnou stavbou bol tepelný napájač do Prievidze, uvedený do prevádzky v roku 1987. Náročnosť spočívala v tom, že bol postavený cez viacero katastrálnych území, v dĺžke cca 13 km. Nesmiem zabudnúť na odsírenie blokov č. 1 a 2, ktoré bolo prevzaté do trvalej prevádzky v roku 1999.
Kolegovia si určite spomenú aj na rekonštrukciu riadiacich systémov, rekonštrukciu 6 kV rozvodne, čistenie odpadových vôd či rekultiváciu pôvodného odkaliska v roku 2012. Dôležitou stavbou bol investičný podiel na generálnej oprave blokov č. 1 a 2 v roku 2015. V tom čase bol projektovým manažérom terajší riaditeľ Miroslav Piaček. Projekt bol náročný na koordináciu v príprave a realizácii. Aj toto dielo bolo úspešne ukončené vďaka tímovej spolupráci zainteresovaných pracovníkov útvaru správcov zariadení, prevádzky, realizácií investícií a inžinieringu.
Aké schopnosti alebo vlastnosti sú nevyhnutné pre výkon tvojej práce?
Myslím si, že komunikatívnosť. Vybavovať „papiere“ na úradoch – to chce trpezlivosť, nedať sa odbiť, ale aj veľakrát ľudskosť ako takú. Všetko je to všade o dobrých medziľudských vzťahoch, všetci sme predsa ľudia. Za tie roky som zistila, že častokrát viac pochodím u úradníkov, keď sa ich samotných opýtam na radu, ako by postupovali. Stretla som sa u nich s ochotou pomôcť, nemôžem sa naozaj sťažovať. Určite je to lepšia taktika pri vybavovaní povolení, ako byť strohý a direktívny.
Neuvažovala si zmeniť prácu a robiť v inej firme?
Pravdupovediac nie. A na čo? Práca ma bavila a napĺňala. Mala som šťastie na výborný kolektív a nadriadených, bola som spokojná. Nevidela som dôvod na odchod z firmy.
Keďže pracuješ v elektrárni už 46 rokov, aký je podľa teba recept na udržanie si zamestnanca tak dlho?
Férovosť, dobrý kolektív a dobré medziľudské vzťahy. Všetko je to o ľuďoch. Ak by mi aj ponúkali inde trochu vyšší plat, ale neboli by tam dobrí kolegovia, nemenila by som pracovné miesto.
Aké je to pracovať v mužskom kolektíve, necítila si sa v ústraní ako sama žena medzi mužmi?
Neviem porovnať, aká je práca v čisto ženskom kolektíve, lebo som ju nikdy nezažila. Vždy som totiž mala viac mužských kolegov, dobre sme spolu vychádzali. Boli priamočiari a féroví. Čo povedali, to aj dodržali. Tým ale nechcem povedať, že ženy férové nie sú.
Myslíš si, že to ženy majú v práci ťažšie ako muži?
Ani nie. Myslím si, že v práci to máme narovnako, ja tu nevnímam diskrimináciu. A ak niekto nie je spokojný, má vždy možnosť prácu zmeniť. Ja som bola vždy spokojná, natrafila som na dobrých ľudí.
Čomu sa venuješ vo voľnom čase?
Mám rada turistiku, oddýchnem si aj v záhradke, ale nikdy by som nepovedala, že sa zo mňa stane „psíčkar“. S manželom radi cestujeme. Obaja sme už na dôchodku, pracujeme v Slovenských elektrárňach, ja už len na dohodu, ale v kancelárii spolu nesedíme (smiech). Je to príjemné oživenie a som rada, keď môžem byť ešte v niečom užitočná a keď sa moje prípadné rady zídu mladším kolegom. V súčasnosti u nás na útvare realizácie nastúpila mladšia generácia, Milan Kollár a Rudolf Šimurka, na ktorých vidieť, že ich táto práca baví. Čaká ich v budúcnosti veľa práce, nakoľko sa tu pripravujú ďalšie projekty.
