V elektrárni Nováky odpracoval takmer polstoročie

Peter Štálnik je služobne najstarším zamestnancom nielen v Novákoch, ale v celej firme. V nedeľu 18. júna ubehlo od jeho nástupu neuveriteľných 48 rokov. S úsmevom si spomína na rôzne momenty z histórie elektrárne, ktorá sa pomaly poberá do dôchodku.

Pri príležitosti blížiaceho sa 70. výročia elektrárne Nováky, ktoré si pripomenieme 30. júna, vám prinášame sériu rozhovorov s „pamätníkmi“. Ako prvého sme vyspovedali Petra Štálnika, vedúceho elektro, služobne najstaršieho zamestnanca Slovenských elektrární a zároveň aj elektrárne Nováky, ktorý u nás odpracoval neuveriteľných 48 rokov.

Svoj prvý odpracovaný rok slávi v deň, kedy sa skončili 72-hodinové komplexné skúšky bloku č. 3, a zároveň sa týmto dňom začala jeho skúšobná prevádzka. Písal sa 18. jún 1976. Peter nastúpil do elektrárne o rok skôr, ako 18-ročný chlapec na oddelenie elektro údržby.

---

Snívali ste už ako mladý chlapec o práci v elektrárni?

Pôvodne som chcel ísť do fabriky na výrobu televízorov v Nižnej, ale brali len jedného z okresu. Nemal som šancu sa tam dostať. Už ako chlapca ma bavili polovodiče. Zostrojil som prvé rádio ako ôsmak na základnej škole. V letnej kuchyni sme mali kuchynský stôl, časť z neho som vyrezal a dieru som dômyselne prekryl obrusom, aby ju nebolo vidno. Z vyrezanej časti som využil kryciu fóliu na výrobu jednoduchého plošného spoja za účelom rozmiestnenia polovodičov, rezistorov a kondenzátorov. Mama nebola extra nadšená.

---

Čo ste teda vyštudovali a ako ste sa dostali do nováckej elektrárne?

Ako pätnásťročný som nastúpil na trojročné odborné učilište Stredoslovenskej energetiky v Žiline. To som už vedel, že budem robiť v elektrárni. Každý rok totiž vychovali pre elektráreň desať žiakov. V poslednom, treťom ročníku som chodil do elektrárne na prax. Škola v tej dobe nebola prechádzkou po ružovej záhrade. Keď ste nemali študijné výsledky, nedostali ste sa domov. Museli ste ostať na internáte, učiť sa a ukázať jednotky. Až potom ste mohli ísť domov. Pamätám, si, že na internáte sme súťažili v poriadku izieb. Naša izba bola najlepšia, a práve tu sa u mňa zrodila túžba byť najlepší v tom, čo budem robiť. Po učilišti som ako 18-ročný nastúpil do elektrárne. Popri zamestnaní som ešte študoval päť rokov na večernej priemyslovke v Partizánskom.

---

Kam v Novákoch ste nastúpili a čo ste mali na starosti?

Začínal som na oddelení elektro údržby v roku 1975. Musel som si prejsť všetkým, od upratovania, zametania, čistenia až po odbornú prácu. Mal som ísť dokonca pracovať do Mochoviec, ponúkali mi pozíciu majstra na generátor, ale veľké stroje ma nebavili, zameriaval som sa skôr na nízkonapäťové servopohony a polovodičové regulátory napätia na elektrostatických odlučovačoch. V roku 1982, sedem rokov po nástupe do elektrárne, som sa ako 25-ročný stal najmladším majstrom na údržbe.

Potenciál Petra Štálnika si všimol pán Michalčík, vtedajší vedúci údržby elektro, ktorý ho vybral na pozíciu majstra. Mal vysokú autoritu, bol veľmi prísny, ale ľudia ho uznávali. Pre Petra bol veľkým vzorom, veľa sa od neho naučil. Možno aj preto nemal na dielni problém viesť tím šesťdesiatich ľudí. „Šéfoval“ dvakrát starším pracovníkom, mali okolo 50 – 55 rokov. Kolega Janko Ziaťko ho zhodnotil najlepšie: „Michalčík bol sekera, ale ty si Peter ešte tvrdší“ na dodržiavanie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Ako 30-ročný sa v roku 1987 stal hlavným majstrom na oddelení elektro údržby.

---

Kto Vás najviac inšpiroval počas vášho pracovného života?

Nesmierne si vážim spoluprácu s bývalým námestníkom údržby, Jánom Markom, ktorý pracoval v elektrárni v rokoch 1966 – 2002. Zaviedol nové postupy pri opravách v rámci útvaru údržby. Jeho heslo: „Poriadok sa nerobí, poriadok sa udržiava,“ mám doteraz na pamäti a riadim sa ním. Jednoduchá zásada, ale účinná – každý si má vždy po sebe upratať. Týmto prístupom si získal nielen útvar údržby, ale aj prevádzky. Oceňujem aj spôsob riešenia poruchových stavov zo strany dlhoročného bývalého námestníka výroby, Ladislava Kóňu, s ktorým som tiež veľmi dobre vychádzal. V elektrárni pracoval v rokoch 1960 – 1996. Najviac mi imponovala jeho dôslednosť, zodpovednosť, nesmierna pracovitosť a vyžadovanie dôsledného plnenia pracovných povinností.

---

Z inžinieringu ste sa po desiatich rokoch opäť dostali na údržbu elektro, ako ste vnímali túto zmenu?

Keď mi riaditeľ závodu, Miroslav Piaček, ponúkol v roku 2019 pozíciu vedúceho elektro, dodalo mi to doslova novú energiu v pracovnom živote. Vrátil som sa medzi pôvodných kolegov, do zabehnutého tímu. Každý jeden z mojich ľudí je chlap na správnom mieste. Mirko Hrivňák, po mne služobne druhý najstarší zamestnanec elektrárne, terajší vedúci skupiny elektrických sietí a strojov, začínal u mňa ako majster. Prevažnú časť majstrov som si v predchádzajúcich rokoch vyberal sám, všetci mi prešli takpovediac cez ruku. Aktuálne sú z nich už technici riadenia udržiavania – Marián Kiaba, Zdenko Harag, Daniel Benko. Mojím krédom je, že jednotlivec neznamená nič, kolektív znamená veľa.

---

Nebol to pre vás za toľké roky už stereotyp, rutina?

Na útvare údržby nie je stereotypná robota, riešime stále nové veci. Navyše som mal možnosť robiť desať rokov na inžinieringu. Po odbornej stránke mi práca na tomto útvare veľmi pomohla. Získal som veľa odborných poznatkov. Pracoval som na zaujímavých projektoch, ako napríklad rekonštrukcia 110-kilovoltovej rozvodne, riešenie vlastnej spotreby elektrárne, rozmrazovanie uhlia v tuneloch infražiaričmi či operatívne zabezpečovanie previnutia statora generátora TG 1 na ENO B v 2015.

V rámci údržby elektro si Peter Štálnik prešiel všetkými pozíciami, robil na zariadeniach nízkeho aj vysokého napätia. Bol technikom údržby, od roku 2005 aj vedúci oddelenia elektrických zariadení ENO a EVO. Myslel si, že bude na útvare údržby celý život, avšak roku 2009 dostal od Miroslava Piačeka, vtedy manažéra inžinieringu KE, ponuku pracovať na inžinieringu. Keď na tomto útvare začínal, kolegom v rámci srandy povedal: „Ako neinžinier si vážim, že pracujem medzi inžiniermi a môžem od vás nasávať odborné vedomosti a skúsenosti.“ Od generálneho riaditeľa mal výnimku zo vzdelania.

Veselú povahu Petra Štálnika ste videli aj v tomto videu, ktoré sme s ním natočili ešte v roku 2017:

---

Ako to, že ste ostali toľko rokov v jednej firme?

Oženil som sa, narodil sa mi syn a dostal som v regióne prácu, ktorá ma navyše aj bavila. Časom si ma všimli, ponúkli mi vyššiu pozíciu, tak tomu bolo celý môj život v elektrárni. Postupne som sa stal aj riadiacim pracovníkom, viedol som kolektív ľudí. Nikdy som nestagnoval a stále som sa posúval vpred. Nemal som dôvod ísť preč.

---

Ako si udržať dobrého zamestnanca?

Mať dobrých riadiacich zamestnancov, ktorí sa zaujímajú o svojich ľudí, nielen po pracovnej, ale aj súkromnej stránke. Ja som mal šťastie na vynikajúcich nadriadených, s ktorými som si rozumel. A keď som sa dostal do pozície vedúceho, moji ľudia vedeli, že sa mi môžu zveriť s problémami, že sa budem snažiť im pomôcť. Pretože aj súkromné problémy sa odzrkadlia na výkone práce.

---

Elektráreň ide po 70 rokoch do dôchodku. Čo Vám bude chýbať a na čo sa naopak najviac tešíte?

V elektrárni som prežil podstatnú časť svojho života. Nie je ľahké odísť a zostať doma ako dôchodca. Teším sa na aktivity, ktoré ma bavia, napríklad práca v záhradke. Vrátim sa aj k polovodičovej technike, urobil som si vlastnú dielničku a mám záujem aj o modelárstvo. Ale mysľou budem určite ešte často v elektrárni.

---

Čo by ste odkázali budúcim generáciám energetikov?

V práci treba byť skoro ráno. (smiech) Ja prichádzam medzi 5.15 – 5.20 hod a na tento rytmus som si zvykol. Po dvadsiatich minútach volávam každé ráno majstrovi elektro, potom vedúcemu skupiny, aby som zistil aktuálny stav z predošlého dňa a noci. Treba sa taktiež neustále vzdelávať, študovať odbornú literatúru. Keď ešte bola na závode technická knižnica, pracovala v nej manželka bývalého riaditeľa Augustína Osuského. Akonáhle prišli nové odborné knihy, zavolala mi a všetky som prečítal. V neposlednom rade nezabudnúť na tímového ducha, ako som už povedal, v kolektíve je sila.