Rodáčka z Modranky pri Trnave bola dvornou fotografkou Atómovej elektrárne Jaslovské Bohunice. Výstavu jej unikátnych fotografií môžete vidieť od 16. augusta do 12. septembra v nákupnom centre Arkadia v Trnave.
Život Márie Ďurišovej, ktorej nikto nepovie inak ako Martuška, je úzko spätý s atómovými elektrárňami v Jaslovských Bohuniciach.
Ako si spomínate na začiatky jadrovej energetiky vo vtedajšom Československu?
Nebolo to jednoduché. Stretali sme sa s viacerými problémami, ktoré sme však vždy dokázali vyriešiť. Verili sme jeden druhému a verili sme v spoločnú vec. O to bola väčšia radosť pri spúšťaní jednotlivých blokov.
Aký význam malo spustenie prvej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach pre tunajší región?
Podľa mňa určite veľký. V šesťdesiatom piatom, keď sme prechádzali do práce cez Bohunice, boli tam ešte niektoré domy z nepálenej tehly, strechy zo slamy. Po pár rokoch obce doslova rozkvitli, okolité dediny skrásneli. Ľudia dostali prácu v atómke, takže všetci boli veľmi spokojní. Vedenie podniku malo veľmi dobrý vzťah s obcami, s miestnym národným výborom, s družstvom. Manžel bol chemik, pravidelne s kolegami odoberali vzorky úrody z okolitých polí. Atómové elektrárne vlastne kontrolovali družstvá a starali sa tak o bezpečné prostredie.
Bohunická elektráreň V2 oslavuje výročie, 40 rokov od svojho spustenia. Aký to bol pocit, stáť pri jej zrode?
Všetci sme boli nadšení. Týždeň pred spustením som mnohokrát bola v práci aj v noci, pretože také nadšenie ľudí na blokovej dozorni by ste inokedy len tak nezachytili. Všetci boli šťastní, tlieskali, objímali sa.
Ako ste sa vlastne stali dvornou fotografkou bohunickej atómky?
Ja som prišla na atómovú elektráreň A1 rovno zo školských lavíc. Okrem fotografovania som istý čas pracovala aj s rozpočtami, ale keď sa začala výstavba V1, dostala som jedinečnú možnosť vytvoriť si vlastnú fotokomoru. Taká ponuka sa neodmieta. Zo začiatku som sa hanbila, predsa len, taká elektráreň je obrovský kolos. Postupne, ako som získavala prax, hanba opadla a najmä, bola som pre svoju prácu zapálená. Boli tu výborní ľudia, veľmi vzácni, múdri.
Vo fotografii som sa zdokonaľovala vďaka dokumentaristom, ktorí u nás natáčali a ktorých som sprevádzala. Boli to pán Emil Fornay a Leopold Bródy. Pri práci mali všetko skvele osvetlené, takže aj mne sa potom lepšie fotografovalo. Vysvetlili mi čokoľvek, na čo som sa spýtala. Boli mojimi najväčšími učiteľmi. Neskôr som si urobila aj umeleckú školu v Bratislave.
Ako vás, ako mladú ženu, fotografku, vnímali zamestnanci atómky? Predsa len, ide o miesto, kde pracujú prevažne muži.
Všetci sa ku mne správali veľmi dobre. Boli sme veľká rodina, keď mal niekto sviatok, oslavovali všetci spolu, od údržbára až po riaditeľa. I keď, bohužiaľ, asi ako každá žena, som sa stretla pri výstavbe s kadejakými pokrikmi od robotníkov. Ja som sa však nenechala, hneď som sa pri nich pristavila a vysvetlila som im, že aj oni majú mamky, sestry a manželky. No a keď som bola v 9. mesiaci, idem si po elektrárni, ktorá bola v tom čase vo výstavbe a všade som mala porobené schodíky. Vraj sa už nemohli pozerať na to, ako s tou brašnou a veľkým bruškom prekračujem jamy. Tak som im poďakovala a zostali sme kamaráti.
Práca podnikovej fotografky si vyžaduje veľa času. Často ste museli byť v práci doslova deň i noc. Ako ste dokázali skĺbiť svoju prácu a starostlivosť o rodinu?
Mala som veľké šťastie, že môj manžel sa vedel postarať o rodinu, o našich dvoch synov. Ja som niekedy bola v práci aj dve noci po sebe. Pri špeciálnych udalostiach dokonca poslali po mňa auto a bolo jedno, či bol sviatok alebo dve hodiny v noci.
Mali ste v atómke svoje obľúbené miesto?
Rada som chodila na meteo stožiar a chladiace veže, zhora som robila veľmi pekné zábery na celý komplex jadrových elektrární. Raz, keď som išla fotiť zo stožiara, sa náhle zatiahla obloha. Rozmýšľala som, či budem čakať alebo odídem a vrátim sa neskôr. Zrazu sa však obloha nado mnou roztrhla a objavilo sa krásne modré srdce nad atómovými elektrárňami. Všade okolo boli mraky, len nad atómovými elektrárňami bol kúsok krásnej modrej oblohy.
Na elektrárni ste profesne prežili celý život. Stáli ste pri zrode prvej atómovej elektrárne v Československu A1, V1 aj V2, dokumentovali ste aj začiatky výstavby v Mochovciach. Na ktorý moment si spomínate najradšej?
Tie najkrajšie pocity som vždy prežívala pri samotnom spúšťaní elektrárne, pri prifázovaní jednotlivých blokov do elektrickej siete. Keď vidíte to napätie a eufóriu v tvárach personálu blokovej dozorne, keď počujete reaktor, ako sa ozve… Toto bolo vždy veľkolepé finále a ja som hrdá, že som mohla byť pri tom, že som mohla byť súčasťou diania.
Z týchto momentov vždy vznikli veľmi vydarené a najmä autentické zábery, spomínam si, že sme dokonca mali aj v redakcii Slovenky výstavu fotografií, na ktorých sú zaznamenané vzácne okamihy z výstavby a prevádzky slovenského jadra.
Na záver sa spýtam – počuli sme, že na velíne sa vraj reaktoru vyká. Je to pravda?
Ja som si s elektrárňou a reaktorom potykala hneď pri príchode. Keď som už vedela, že z atómky odchádzam, prechádzala som priestormi, ktoré mi tak veľmi prirástli k srdcu a začali mi padať horúce slzy. Pomyslela som si, že asi nie som normálna, keď plačem nad kopou železa, ale bolo mi veľmi smutno, že odchádzam z fabriky, ktorá bola mojím druhým domovom, mojou druhou rodinou.
