Ladislav Kóňa sa nebál vliezť do odstaveného kotla, aby odstránil poruchu a blok opäť nabehol. Keď v roku 1964 vypukol požiar v strojovni blokov č. 1 a 2, po pamäti odvážne viedol hasičov zadymeným priestorom.
Pri príležitosti 70. výročia elektrárne Nováky, ktoré sa datuje k 30. júnu 1953, sme sa zhovárali s 87-ročným bývalým námestníkom riaditeľa pre výrobu, Ladislavom Kóňom. Do elektrárne Nováky nastúpil sedem rokov po uvedení prvého turbogenerátora do prevádzky a ostal jej verný až do roku 1996. A hoci je už takmer 30 rokov na dôchodku, na začiatky závodu a svoje pôsobenie v elektrárni si pamätá veľmi dobre.
Uvažovali ste už pri výbere školy, že zakotvíte v energetike?
Vyštudoval som projektovanie a prevádzku parných centrál na strojníckej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej (terajšia STU) v Bratislave. Vybral som si tento odbor, pretože ma jednoducho bavil. Učil ma aj profesor Křivánek, ktorý bol legendou, pretože bol žiakom Aurela Stodolu. O práci v samotnej elektrárni som spočiatku neuvažoval, keďže po štúdiu ma umiestnili do plzenskej Škody. Boli by ma vzali hneď, spĺňal som kritériá, ale byt mi poskytnúť nemohli. Práve ten sme s manželkou potrebovali, mali sme malú dcéru a chceli sme sa usadiť. Keďže mi nevyhovovali podmienky v Plzni, objavil som sa, doslova, s kuframi na vrátnici v Novákoch. Písal sa rok 1960, mal som 24 rokov. Hneď sa ma ujal Milan Rusňák, riaditeľ v rokoch 1960 – 1968. Zaradil ma na pozíciu do elektrárne v Handlovej, ktorá zohrala významnú úlohu v histórii Novák. Bola jej pobočným závodom až do roku 2001, keď sa z nej stala tepláreň a prešla pod Hornonitrianske bane.
Už v roku 1908 sa v Handlovej začalo ťažiť hnedé uhlie, výstavba elektrárne sa začala o tri roky neskôr. Do prevádzky bola uvedená v roku 1913. Znamenala nevídaný pokrok, predovšetkým vo využití elektrickej energie pre banskú činnosť. V rokoch 1938 – 1941 prebehla ďalšia výstavba, celkový výkon sa zvýšil na 35 MW. V tom čase bola najväčšou elektrárňou na Slovensku.
Aké sú vaše spomienky na začiatky v elektrárňach?
Určite spomínam na vedúceho výroby elektrárne Handlová, Pavla Zimányiho, jedného z najskúsenejších zamestnancov. Jeho krédom som sa riadil celý život a snažil som sa k nemu viesť aj svojich pracovníkov: „Dobre rozhodovať a utvoriť si názor sa dá len na základe dostatočného počtu a dostatočne spoľahlivých informácií.“ V Handlovej som pracoval dva a pol roka. Keď sa začala výstavba blokov č. 1 a 2 ENO B, potrebovali koordinátora výstavby. Nastúpil som tam v roku 1962. Mal som na starosti dokumentáciu počas výstavby, styk s dodávateľmi a informovanie Ředitelství budovaných elektráren (ŘBE) v Prahe.
Aké to bolo, keď sa spúšťali Nováky?
Krásne aj hrozné zároveň. Všetci sme sa tešili, keď blok č. 2 zvládol predkomplexné skúšky, postupne dosiahol projektované parametre a bol prvýkrát prifázovaný do siete. Pocity radosti však netrvali dlho – 3. marca 1964 nás zasiahla zdrvujúca rana. Požiar. Osobne som viedol hasičov zadymeným priestorom až k miestu vzniku. Nič sme nevideli, išiel som doslova len po pamäti, priestor som našťastie poznal veľmi dobre. Keď sme prišli ku káblovým rozvodom, nariadil som hasičom, aby tam namierili striekačky. Odhadoval som, že požiar sa šíril odtiaľ. Zhorela celá bloková dozorňa, ktorá bola postavená uprostred strojovne medzi turbogenerátormi. Škody, hoci enormné, boli len materiálne. Našťastie sa nikomu nič nestalo.
Rok na to sme museli prežiť ešte jeden zdrvujúci úder. V máji 1965 sa pretrhla hrádza s popolčekom a pred piatou ráno zaplavila masa rieku Nitra, železničnú trať so stanicou, železničnú vlečku elektrárne, ako aj časť obytnej zóny v obci Zemianske Kostoľany. Bol to strašný moment. Mysleli sme si, že je koniec. Koniec fabriky. Ale prekonali sme ťažké obdobie, hlavne vďaka našim ľuďom a ich neochvejnej sile postaviť elektráreň opäť na nohy.
Achilovou pätou elektrárne boli v ostatnom čase dodávky slovenského uhlia. Ako to bolo za vašej éry?
Od začiatku bolo najväčším problém uhlie a trápili sme sa s ním celý čas. Spôsobovalo nám vysokú poruchovosť 110-megawattových blokov a časté výpadky. Nedosahovali sme naprojektované výkony. Kvôli nízkej kvalite uhlia dochádzalo k rýchlemu opotrebovaniu materiálov. Mlecie dosky mali životnosť nižšiu ako 200 hodín, odchádzali na nich pancierové dosky (Pre porovnanie, teraz sa robí údržba zhruba po 800 – 1100 hodinách – pozn.). Pri riešení poruchovosti sme však našli veľkú ochotu pomôcť u 1. Brnenskej, výrobcu kotlov, výbornú spoluprácu sme mali aj so Škoda Plzeň, ktorá dodala turbíny. Zapájali sme výskumné ústavy, dosť nám pomohli Bulhari, Inštitút energetiky Varšava i firma ORGREZ, s ktorou spolupracuje ENO doteraz. Zaznamenali sme však len čiastočné úspechy.
Začiatkom 90. rokov navštívili elektráreň Američania z firmy Westinghouse. Bola to prvá zahraničná návšteva, ktorú zaujímala poruchovosť blokov. Čudovali sa, keď som im ukázal parametre uhlia, prečo neberieme palivo z Austrálie alebo Afriky. V našom prípade to však nebolo možné. Boli sme zaviazaní spaľovať domáce uhlie a kotly boli projektované naň. Paradoxne bola v tej dobe pri dodávke uhlia rozhodujúca len jeho hmotnosť. My sme požadovali, aby bola podstatným parametrom výhrevnosť. Tá bola však omnoho nižšia ako deklarovaná. Po revolúcii sme mohli začať vystupovať v roli obchodného partnera a postupne docieliť, aby pri nákupe paliva baníci rešpektovali v prvom rade požadované hodnoty výhrevnosti, až potom hmotnosť.
Utkvel vám ešte niekto v pamäti z vášho pracovného života? Spomínate si aj na nejaké úsmevné momenty?
Spomínam si na veľmi schopného vedúceho kotolne, pána Jankoviča. Liezli sme do kotla pri každej poruche spolu. Kotle nám zapríčiňovali, ako som už spomínal, najviac porúch. Nepoznal som sviatok, ani víkend. Moja manželka ma niekedy nevidela aj tri dni, nemala to so mnou ľahké. Mobilné telefóny neexistovali, boli len tzv. štátne linky a prevádzkové. Keď bolo treba, vysúkal som si rukávy, pomáhal pri hľadaní príčin a odstraňovaní porúch. Raz sme dva dni a dve noci hľadali príčinu poruchy na turbíne. Chlapi sa na mňa aj hnevali, keď som im ju kázal rozmontovať. Nakoniec sme poruchu opravili a ospravedlňovali sa mi, že ma skoro nepočúvli. Aspoň mali ponaučenie, že keď som niečo povedal, tak to platilo.
Čo sa zmenilo pre vás po revolúcii v roku 1989?
Mal som možnosť navštíviť veľa elektrární v zahraničí. Získal som tam ďalšie vedomosti ohľadom zníženia ekologickej záťaže a zlepšenia životného prostredia v okolí nášho závodu. Zamýšľali sme sa nad tým, ako využiť vedľajšie produkty spaľovania a odsírenia a vyrobiť vhodný materiál z popola a sadrovcovej suspenzie. Nemusel som už totiž venovať toľko času poruchám, ale zamerať sa aj na riešenie ekológie. Elektráreň už fungovala dobre, bola aj nižšia poruchovosť. Do dôchodku som odchádzal v roku 1996 s vedomím, že som sa snažil všetko robiť podľa najlepšieho svedomia.
Ako vnímate ukončenie výroby z uhlia po 70-tich rokoch?
Veľmi ťažko. Všetkých som presviedčal, že Nováky budú určite fungovať ďalej, aspoň v režime teplárne s potrebnými úpravami. Vážim si každého jedného zamestnanca, ktorý tu pracoval. Všetkým patrí veľké poďakovanie. Určite každá doba prináša iné podmienky na prácu, ale vždy s úctou pozeráme, čo dokázali predchádzajúce generácie s materiálovým a technickým vybavením, s akou technickou odbornosťou a presnosťou vybudovali technológie, ktoré sú ešte teraz po 70 rokoch v bezpečnej prevádzke.
„Naši predchodcovia venovali celý svoj profesionálny život elektrárni Nováky. Boli tu od výstavby až do odchodu do dôchodku. Svojím prístupom k práci, odbornosťou a vytrvalosťou boli pre nás neoceniteľnou, ale aj tvrdou školou. Dodržiavanie bezpečnosti, ich spôsob práce, osobné nasadenie, riadenie ľudí a riešenie problémov, to všetko sú aj vďaka nim základné princípy postoja zamestnancov našej elektrárne k práci. Pri každej poruche technológie je vidieť nasadenie zamestnancov, ktorí mimo pracovnej doby použitím vlastnej dopravy okamžite prídu pomôcť riešiť problémy. Sú to hodnoty, ktoré nám ostatní zamestnávatelia môžu závidieť.“– Miroslav Piaček
riaditeľ Elektrárne Nováky
