„Bol to úžasný pohľad pre mňa ako mladého technika vidieť projektantov pretaviť myšlienky z papiera do skutočnosti,“ takto si spomína na začiatky výstavby elektrárne Vojany bývalý námestník pre údržbu Jozef Papp. Nedávno oslávil životné jubileum, úctyhodných 80 rokov.
Na konci marca 2024 sme odstavili našu tepelnú elektráreň na východe Slovenska. V nedeľu 21. apríla by mala 58. výročie od uvedenia prvého turbogenerátora do prevádzky. O tom, ako sa začala písať jej história, sa dozviete v rozhovore s bývalým námestníkom pre údržbu, Jozefom Pappom. Do rozostavanej elektrárne nastúpil v čase jej výstavby v roku 1964 a odpracoval tu 40 rokov.
Ticho Východoslovenskej nížiny rozprestierajúcej sa na juh od Michaloviec prerušili 28. augusta 1961 ťažké mechanizmy prvými výkopmi. Blízko obce Vojany, na pustom poli nazývanom Červená Moľva, sa začala výstavba tepelnej veľkoelektrárne, ako závod v tej dobe nazývali. Týždne, mesiace a roky, ktoré nasledovali od slávnostného výkopu, neboli ľahké. Ľudia sa v ťažkých podmienkach borili s veľkými úlohami…
Jej výstavbu mal na starosti z pozície štátneho technického dozoru Ján Kudlovský, ktorý sa neskôr stal riaditeľom elektrárne v rokoch 1990 – 1999. Na pôde budúceho závodu stál prvýkrát práve v spomínanom lete roku 1961, keď firma Chemkostav Humenné hĺbila obrovskú jamu pre základy výrobného objektu.
Výstavba prvého závodu elektrárne Vojany, označovaného ako EVO I, prebiehala v rokoch 1961 – 1966. Bola rozdelená do štyroch etáp. V prvej vybudovali prekládku paliva, inžinierske siete prišli na rad v druhej etape. V tretej nasledovala výstavba hlavných výrobných objektov a v poslednej, štvrtej etape, postavili vodohospodárske objekty.
Vo Vojanoch bolo spočiatku len zopár ľudí s praxou v energetike, riaditelia Ivo Černocký (1969 – 1979), Jaroslav Šimo (1979 – 1990) a štyria zmenoví inžinieri z Novák, jedným z nich bol aj Augustín Kristofčák. Príprava kvalifikovaných pracovníkov prebiehala súčasne s výstavbou, za pochodu zaúčali ľudí do obsluhy energetických zariadení. Popri tom občas žartovali, kolegov posielali do bufetu kúpiť napríklad kilo vákua. Preškolili mnoho pracovníkov z iných závodov, viacerí odišli neskôr pracovať do jadrových elektrární. Na začiatky elektrárne Vojany s láskou spomína aj 80-ročný pamätník Jozef Papp. Prinášame vám jeho autentické výpovede.
Prečo bolo potrebné vybudovať elektráreň Vojany?
Keď sa uvažovalo o jej výstavbe, Slovensko a hlavne jeho východná časť zažívali obdobie silnej industrializácie. Začali sa tu stavať Východoslovenské železiarne, Chemlon Humenné a rôzne priemyselné závody, ktoré potrebovali elektrickú energiu. Tú im mala dodávať práve elektráreň Vojany.
Ako ste sa dozvedeli o práci v elektrárni vy?
Počas môjho štúdia na strednej priemyselnej škole strojníckej prebiehala výstavba EVO I. Významnou mierou ovplyvnila život v našom meste, vo Veľkých Kapušanoch, z ktorého sa stalo takpovediac moderné mestečko energetikov. Ľudia sa medzi sebou rozprávali o nových pracovných príležitostiach a možnosti získania bytov. S výstavbou závodu začali totiž stavať byty pre zamestnancov a ubytovne pre pracovníkov dodávateľských organizácií. Pod toľkými pozitívnymi dojmami nemohla moja cesta za prácou viesť nikam inam ako do elektrárne Vojany.
Do elektrárne ste nastúpili v roku 1964, dva roky pred uvedením prvého turbogenerátora do prevádzky. Pamätáte sa na samotnú výstavbu závodu?
Po nástupe do zamestnania som bol zaradený na pracovisko mazutová kotolňa. Zabezpečovala vykurovanie objektov, teplú úžitkovú vodu a dodávala technologickú paru pre nábeh prvého bloku EVO I. Tento blok bol v tom čase hotový na cca. 85 %, ostatné výrobné bloky sa stavali postupne podobne ako blok č. 1. Pamätám si aj výstavbu 200-metrového komína a pomocných prevádzok. Bol to úžasný pohľad pre mladého technika vidieť projektantov pretaviť myšlienky z papiera do skutočnosti.
Spomínate si aj na niekoho z čias výstavby elektrárne?
Spomínam si na prvého riaditeľa Antona Bielika, ktorý viedol elektráreň v rokoch 1960 až 1969. Ešte sa ani nezačala výstavba závodu, už prišiel so svojou sekretárkou a prenajal si okolo roku 1960 miestnosť vo Veľkých Kapušanoch, aby začal pracovať na realizácii projektu.
Aké boli vaše začiatky v elektrárni Vojany?
Mal som necelých 20 rokov. Na úplnom začiatku som ani nevedel, čo je to energetika. Nastúpil som však do veľmi dobrého kolektívu, kde ma okamžite prijali medzi seba ako svojho, hoci som bol najmladší. Začalo sa mi páčiť. Závod mi umožnil, aby som popri práci študoval na vysokej škole v Košiciach, ukončil som diaľkové štúdium na strojníckej fakulte. Počas môjho pracovného života som mohol v elektrárni Vojany kariérne rásť, prešiel som celkovo asi desiatimi funkciami až po funkciu námestníka. Poverili ma riadením rôznych úsekov, údržby, služieb či ľudských zdrojov. Všade som mal dobrých kolegov, bola radosť s nimi spolupracovať.
Prvý turbogenerátor bol uvedený do prevádzky 21. apríla 1966, v rovnakom roku nabehlo ďalších päť. Celkový inštalovaný výkon prvého závodu dosiahol 660 MW. Aké to bolo množstvo na tú dobu?
Po uvedení všetkých šiestich blokov EVO I do prevádzky to bol významný výkon pre hospodárstvo Slovenska. V tom období mohol predstavovať okolo 30 až 40 % celkovej spotreby krajiny.
Aký význam mala elektráreň okrem výroby elektrickej energie?
Počas budovania druhého závodu, označovaného ako EVO II, vznikla začiatkom 70. rokov potreba ubytovania ďalších pracovníkov elektrárne. Nastal rýchly nárast počtu obyvateľov mestečka Veľké Kapušany, boli potrebné materské a základné školy. Neskôr postavili aj spoločenskú budovu, v ktorej bol krytý bazén, kino či rôzne spoločenské miestnosti, kde mohli zamestnanci tráviť voľný čas. Zároveň bolo vybudované v roku 1973 odborné učilište pre 300 žiakov, z ktorých sa stali kvalifikovaní odborníci v robotníckych profesiách.
Ako zmenila elektráreň región?
Región Zemplína získal množstvo pracovných miest. Oba závody, EVO I a EVO II, mali koncom 70. a začiatkom 80. rokov až 1850 zamestnancov. Komíny, ktoré zmenili tvár krajiny, bolo vidieť zo vzdialenosti až 40 kilometrov. Stali sa symbolom nového, bohatšieho života v celom okolí.
Ako a prečo prebiehala plynofikácia elektrárne koncom 70. a začiatkom 80. rokov?
Bloky EVO II boli uvedené do prevádzky v rokoch 1973 – 1974. Základným palivom v tom období bol mazut. Neskôr prišla ropná kríza a bol nedostatok mazutu. Preto sme museli nahradiť mazut iným palivom, a to zemným plynom. Zemný plyn bol pomerne lacný, prístupný a z pohľadu životného prostredia relatívne vyhovujúci. Mazut obsahuje 3 % síry, čím veľmi znečisťuje životné prostredie, zatiaľčo zemný plyn nemá vôbec síru a nízky obsah ďalších znečisťujúcich látok. Najprv nastala plynofikácia troch blokov, neskôr zvyšných troch.
Kto bol vaším vzorom počas pracovného života?
Za štyridsať rokov práce v elektrárni Vojany som stretol veľa skúsených odborníkov a energetikov s kvalitnými vedomosťami. Starší pracovníci odovzdávali svoje zručnosti a skúsenosti mladším kolegom, ktorých zaúčali. Spomínam si na jedného z nich, Ing. Jána Vojteka, vedúceho kotolne EVO I. Očaril ma vedomosťami o parných kotloch, termodynamike a spaľovacom procese. Mal veľkú trpezlivosť s mladými zamestnancami, ktorých mal na starosti.
Máte nejaký odkaz pre bývalých kolegov a kolegyne?
Prajem im pevné zdravie a aby mohli svoje skúsenosti a vedomosti odovzdať ďalším generáciám.
