Ján Marko, bývalý námestník riaditeľa pre opravy a údržbu, presadil významné zmeny nielen na svojom útvare. Elektrárni zasvätil celý svoj pracovný život (1966 – 2002). Prečítajte si ďalší zo série článkov s našimi pamätníkmi.
Stretnutie s našimi bývalými kolegami je vždy veľmi srdečné a priateľské. Vďačíme im za veľa, odovzdali nám svoje skúsenosti a vedomosti, ktoré využívame až do dnes. A hoci sú už na dôchodku, mysľou sú stále v elektrárni, ktorú pomáhali postaviť. Strávili v nej kus svojho života a mnohí vložili aj svoje srdce. V 70-ročnej histórii závodu budú navždy zapísané ich mená. Sú to ľudia, ktorí nás prijímali do zamestnania – mňa práve Ján Marko. (pozn. riaditeľa elektrárne, Miroslava Piačeka)
Narodil sa v Jalovci, okres Prievidza, vo vochterni, ako zvykli strážne domčeky pri koľajniciach nazývať. Otec bol železničiar a mama sa starala o domácnosť. Aj keď v rodine nemali žiadneho energetika, rozhodol sa pre štúdium strojariny na štvorročnej priemyslovke v Partizánskom, so zameraním na stavbu a prevádzku tepelných energetických zariadení. Jána Marka otec už za mlada naučil jednoduchému pravidlu, ktorým sa riadil celý život a vštepoval ho aj ľuďom v elektrárni: „Pořádek se nedělá, pořádek se udržuje.“
Mimochodom, v rozhovoroch s nováckymi pamätníkmi rovnaké krédo spomína aj Peter Štálnik, služobne najstarší zamestnanec Slovenských elektrární.
Aké boli vaše začiatky v energetike po skončení štúdia?
Do elektrárne sme chodili na jednodňovú prax už na strednej škole. Boli sme v kotolni, strojovni či na zauhľovaní. Vysokú školu som vyštudoval v Bratislave – strojnícku fakultu, katedru parných strojov. V elektrárni som v roku 1965 pred diplomovkou absolvoval ešte jednu dvojtýždňovú prax. Po promóciách som sa hneď oženil. Manželku som spoznal na strednej škole v Partizánskom, chodila na obuvnícku priemyslovku. Kúpila jednu kyticu sebe na svadbu a jednu mne ako čerstvému inžinierovi. Dostal som umiestnenku do elektrárne a začal som v Novákoch pracovať od januára 1966 ako 24-ročný zmenový majster.
Bloky č. 1 a 2 ENO B boli už po požiari z roku 1964 opravené, zaúčal som sa na nich. Už rok po nástupe do elektrárne som sa v 1967 stal vedúcim dvojbloku, o rok neskôr ma povýšili na zmenového inžiniera, ktorým som bol šesť rokov. Prešiel som snáď všetkými pozíciami, deväť rokov som bol vedúcim technikom blokových strojovní, dva roky vedúci odboru opráv a údržby. Nakoniec som sa v závere kariéry stal na sedem rokov námestníkom riaditeľa pre opravy a údržbu. Do dôchodku som išiel v 2002.
Kto vás za tie viac než tri desaťročia v nováckej elektrárni najviac inšpiroval?
Určite môj vedúci, neskôr aj kolega Laco Kóňa, bývalý námestník riaditeľa pre výrobu. Pre mňa bol vedúcim od samého začiatku a ostane ním navždy. V plnení úloh bol mimoriadne dôsledný. Keď chodieval do jedálne na obed, bol vždy taký zadumaný, že veľakrát ani neodzdravil okoloidúcich. Mnohí mu to mali za zlé, avšak on využíval aj cestu do jedálne na rozmýšľanie, ako vyriešiť poruchové stavy či iné každodenné problémy spojené s prevádzkou elektrárne.
Pamätám si, ako podával zlepšovacie návrhy, keď nabiehali bloky č. 1 a 2 pred šesťdesiatimi rokmi. Niektoré vyšli, niektoré nie, ale nezúfal si. Vždy hovorieval, že je to len skúška, keď sa nedarilo, treba skúšať ďalej.
Spomínate si na nejaké úsmevné momenty?
Keď som bol zmenovým inžinierom (1968 – 1974), raz v nedeľu mi volali, že blok škváruje. Bol to rizikový stav z dôvodu nekvalitného uhlia. Z velínu na prevádzke ENO A som bežal na bloky, keď som si vonku všimol modrý panský bicykel. Požičal som si ho, aby som rýchlejšie vybavil poruchový stav. Do pol hodiny som ho vrátil nazad. Majiteľ bicykla, pán Michalčík, vedúci údržby elektro, ma už čakal a vytkol mi: „Ani keď fabrický komín spadne, neopováž sa nabudúce zobrať môj bicykel.“
(v rozhovore spomína naňho aj Peter Štálnik, ako na prísneho, ale uznávaného odborníka – pozn.)
Stretávate sa s bývalými kolegami a sledujete s nimi dianie v energetike a elektrárni?
Stretávame sa pri významných životných jubileách. Dianie v elektrárni sme mali možnosť sledovať vždy aspoň raz ročne na spoločnom stretnutí s riaditeľom, ktorý nám prezentoval aktuálnu situáciu, zrealizované projekty a plány do budúcnosti.
Vzhľadom na môj vek a zdravotný stav využívam aktívnu spoluprácu bývalého kolegu a priateľa Paľka Belana, terajšieho manažéra prevádzky, pri obhospodarovaní spoločnej včelnice v mieste môjho bydliska. Jeden roj sme odchytili aj priamo v elektrárni – taký silný a zdravý som ešte nemal.
Z pohľadu človeka, ktorý celú kariéru strávil v elektrárni, ako vnímate obmenu regiónu za sedemdesiat rokov?
Najvýraznejšou zmenou za také dlhé obdobie bolo, že v obciach pribudla elektrina. Konečne sme nemuseli zápasiť s jej nedostatkom. Stala sa samozrejmosťou.
