Vincent Sestrienka, bývalý riaditeľ Novák (1988 – 1995), mal pätnásť, keď elektráreň spúšťali do prevádzky. V rozhovore s ním sme si zaspomínali na 70-ročnú históriu závodu.
„Život v energetike nebol vždy jednoduchý a ľahký. Keď sa začala 30. júna 1953 prevádzkovať naša elektráreň, bolo obdobie industrializácie Slovenska. Energiu sme potrebovali ako soľ. Trvalo roky, než sme sa dostali do stabilnej situácie v rámci elektrizačnej sústavy. S touto fabrikou sme skutočne žili a žijeme s ňou doteraz,“ takto začal svoj príhovor počas osláv 60. výročia Novák bývalý riaditeľ elektrárne, Vincent Sestrienka. Odvtedy ubehlo ďalších desať rokov a v spoločnom rozhovore si s čoskoro 85-ročným pamätníkom zaspomíname na 70 rokov elektrárne.
Narodil sa za prvej republiky v roku 1938 a prežil rôzne politické usporiadania. „Zažil som toho naozaj veľa a elektráreň spolu so mnou. Mal som iba 15, keď sa uvádzala do prevádzky. Poznám celú jej genézu. Dokonca ju postavili na roliach, ktoré patrili aj našej rodine. V čase výstavby panoval v okolí našej obce, Zemianske Kostoľany, veľký ruch,“ približuje na začiatku nášho stretnutia pán Sestrienka.
Ako došlo k výberu lokality pre elektráreň?
Prišla skupina odborníkov na čele s profesorom Vavrom, ktorý jednoducho povedal: „Choďte k nováckym baniam, odtiaľ zoberieme uhlie. Tam máme vodu z rieky Nitra, tu postavíme elektráreň.“ A investičný zámer bol hotový. Za rok sa stavalo. K dispozícii bolo len ručné náradie, dvojkolesový vozík tzv. japonka, fúrik, malý bager. Stavali sme ručne, z tehál. Ale za štyri roky (1949 – 1953) stáli najstaršia prevádzka elektrárne ENO A, administratívna a sociálna budova, dielne, budovy pre hasičov a šoférov. Pamätám si ešte, ako vojaci strážili fabriku a stáli na rohoch elektrárne.
Museli sme taktiež urobiť železničnú vlečku zo Zemianskych Kostolian a z bane. Bolo treba priviesť vodu z rieky Nitra a v období 1951 – 1958 postaviť priehradu na rieke Nitrica v obci Nitrianske Rudno, asi 20 kilometrov od elektrárne. Bez vody by elektráreň nefungovala. Vybudovali sme celé zauhlovanie. Kedysi sme vyklápali uhlie naraz maximálne z dvoch 25-tonových vagónov, postavených čelne oproti sebe na dvojitom čelnom výklopníku. Dnes už to robíme cez centrálne bočné otváranie 50-tonových vagónov, naraz maximálne z 33 vagónov na troch hlbinných zásobníkoch.
Aké boli začiatky elektrárne?
Pamätám si ako chlapec, keď sa spúšťala elektráreň, že sme často počuli počas zápasov na neďalekom futbalovom ihrisku hluk zo závodu. Až neskôr ako zamestnanec elektrárne som sa dozvedel, že ho spôsoboval nábeh kotlov na ENO A. Na najstaršej prevádzke boli kotle usporiadané v zbernicovom systéme (nie blokovom ako na ENO B). Pri tomto systéme to funguje tak, že keď jeden kotol odstavíme a druhý nabiehame, nabiehajúci kotol nemá hneď parametre (teplota a tlak), a preto ide cez nábehovú vetvu na „strechu“, čo sa prejavuje hlasitým fučaním.
Bola to však bežná súčasť života nás obyvateľov Zemianskych Kostolian. Začiatky boli ťažké, ale zvládli sme to, hlavne vďaka ľuďom. Tí, čo nemali technické vzdelanie, sa zaučili. Volali sme ich „kovoroľníci“, keďže to boli roľníci alebo robotníci. Systém vzdelávania fungoval veľmi dobre. Organizovali sa rôzne spôsoby zvyšovania odbornej kvalifikácie. Záujem ľudí bol markantný. Prácu si tu ľudia vážili a dbali na poriadok.
Do elektrárne ste nastúpili v roku 1962. Aké sú vaše spomienky na toto obdobie?
Táto etapa výstavby bola označovaná ako ENO III. Bola to veľká udalosť, išlo o prvé bloky v Československu. Základný rozdiel oproti dvom predošlým etapám, ENO I a ENO II, ktoré sa týkali výstavby prevádzky ENO A, bol v blokovom usporiadaní a inom spôsobe riadenia – elektronickom. Na ENO A boli turbíny s kotlami prepojené zbernicovým systémom potrubí, ktorý v prípade potreby umožňoval nezávislé odstavenie turbín a kotlov, riadenie bolo pneumatické.
Vďaka zácviku v severočeských elektrárňach v Tisovej a Tušimiciach, kde sa nachádzali tiež 110 megawattové bloky, naši ľudia zvládli novú technológiu blokových prevádzok bez problémov. V Tisovej sme si vtedy odkreslili všetky schémy potrebné pre výkon práce – kuriča (operátor kotolne), strojníka (operátor strojovne) či elektrikára. Najviac sa v tom čase venovali prevádzke už nebohý Augustín Osuský, ktorý sa neskôr stal riaditeľom v rokoch 1979 – 1988 a Laco Kóňa, námestník riaditeľa pre výrobu, ktorý prišiel z elektrárne Handlová.
12 rokov po nábehu blokov č. 1 a 2 ENO B ste mali spúšťať aj ďalšie dva 110-megawattové bloky. Ako to prebiehalo?
Ako prví v rámci celej československej energetiky sme nasadili riadiaci počítač s označením RPP 16, ktorý vyvinul Ivan Plander. Slúžil na sledovanie prevádzky a riadenie jej niektorých procesov. Aj pomocou neho sme ENO IV úspešne nabehli v roku 1976. Inštalovaný výkon elektrárne Nováky dosiahol svoju maximálnu hodnotu 618,8 MW.
Ivan Plander bol jeden z najvýznamnejších priekopníkov informatiky a výpočtovej techniky na Slovensku. Patril k zakladateľom Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka, ktorej bol prvým rektorom.
Kto bol pre vás vzorom počas vášho pracovného života?
Podľa mňa jedným z najlepších technikov bol Jozef Drobnica, ktorý bol riaditeľom v rokoch 1968 – 1979. Veľa som sa od neho naučil. Snažil sa vždy prísť na príčinu poruchy. Keď raz vypadli bloky č. 1 a 2, dobehol z domu v Zemianskych Kostoľanoch. Zatiaľ čo my sme sa snažili opraviť poruchu, ale nevedeli jej príčinu, on dumal, dumal, až na ňu prišiel. „Chlapci, viete, prečo ste vypadli? Spätná wattová ochrana je zlá,“ povedal. A mal pravdu. Vymenili sme ju a mohli sme bloky nabehnúť. Navyše bol vizionár, vždy ho zaujímala perspektíva a budúcnosť elektrárne, koľko rokov bude ešte fungovať.
Keď ste riadili elektráreň (1988 – 1995), komplexne sme obnovili bloky č. 1 a 2. To bola zásadná zmena…
Komplexná obnova sa začala v roku 1990, tesne po revolúcii. Viedol k nej hlavne tlak verejnosti na ekológiu prevádzky. Inštalovali sme vysokoúčinné štvorsekciové odlučovače popola. Namontovali sme aj zariadenia DENOX na dosiahnutie povolených limitov oxidu dusíka. V rámci obnovy sa začal aj proces prípravy a realizácie odsírenia spalín z týchto blokov. Bolo potrebné získať financie od bánk aj dodávateľov, hoci to vyzeralo spočiatku kadejako.
7. apríla 1990 bol na viac ako dva a pol roka odstavený blok č. 1. Do prevádzky bol znova uvedený 12. decembra 1992. Takmer presne o rok neskôr bol 6. apríla 1991 odstavený aj blok č. 2, pričom jeho prestoj bol dlhší, až tri a pol roka, a trval až do 14. decembra 1994.
V roku 1997 ste išli do penzie. Elektráreň odchádza do pomyselného dôchodku 26 rokov po vás. Ako vnímate ukončenie výroby elektriny a tepla z hnedého uhlia?
Keď sme v 90. rokoch predĺžili životnosť štvrtého bloku, dúfal som, že ho zachránime. Keďže bloky č. 3 a 4 boli novšie ako bloky č. 1 a 2, veril som, že ešte potiahnu 20 rokov. Z dôvodu neplnenia emisných limitov na SO2 a NOx boli však bloky č. 3 a 4 po roku 2015 odstavené. Všetci sme dúfali, že tu elektráreň bude ešte dlhé roky a my s ňou. Pre rozvoj Slovenska znamenala veľa. Jej odchod je však prirodzenou súčasťou života. Bude mi za ňou ľúto, ale čo sa dá robiť. Prežil som v tomto veľdiele celý svoj plodný pracovný život a so mnou vari tri generácie energetikov. Chcem vysloviť úctu a poďakovanie všetkým, ktorí sa na jej činnosti podieľali. Zaslúžia si to.
